Genealógia

Pôvod mena Bunčák treba podľa doteraz známych údajov hľadať niekde v kopaničiarskom kraji v okolí Myjavy a Nového Mesta nad Váhom. Jozef Ľ. Holuby ho dokonca zaradil medzi najstaršie mená Bošáckej doliny (Slovenské Pohľady 1899).

Môj najstarší priamy predok Juraj Buncsák, narodený niekedy okolo roku 1760, žil na myjavských kopaniciach. Jeho deti so svojimi rodinami, ako napríklad Daniel Buntsák (1784-1834), v Sobotišti a Papradi (dnes mestská časť Starej Turej).

Syn Daniela a Veroniky Luther, Paulus Buntsák, sa v roku 1854 presťahoval do Grinavy, kde žila početná komunita nemeckých luteránov. Hlavne zásluhou jeho druhej manželky - Nemky - môj rod vtedy inklinoval viac k Nemcom a Maďarom, než k Slovákom.

Vzácnym príkladom vzájomnej národnostnej znášanlivosti a tolerancie sa stali moji prarodičia Samuel Bunčák a Susanna Nagy. Slovák a Maďarka. Napriek tomu, že on nerozumel maďarsky a ona slovensky, bola to veľká láska a príkladné manželstvo. Dorozumievacím jazykom v ich rodine a domácnosti sa stala nemčina.

Môj dedo a jeho súrodenci v Grinave spoločne rozvíjali otcovské hospodárstvo. Spoločne obrábali role a vinice. Hlavným zdrojom ich príjmov však bol rodinný mlyn a hostinec, ktorý sa kvalitou svojej kuchyne a vínnej pivnice dostal dokonca do povedomia diplomatických kruhov v neďalekej Bratislave. Mlyn a hostinec tvorili pôvodne sedliacku usadlosť oslobodenú od poddanských povinností. Od 16. storočia ju postupne vlastnili rôzni majitelia, bohatí šľachtici a drobní zemani. V roku 1585 kúriu vlastnil šľachtic Štefan Illésházy, ktorý tu postavil mlyn. V roku 1610 Katarína Pálffyová, vdova po Štefanovi Illésházyovi darovala kúriu s mlynom Žofii Ördöghovej. V ďalších obdobiach až do konca 19. storočia sa vystriedalo veľa majiteľov a viacero rodov. Medzi poslednými boli feudáli Pálffyovci a Hodossyovci. Napokon sa kúria dostala do vlastníctva nášho rodu.

Hneď po odchode frontu bol môj dedo, napriek tomu, že bol Slovák, uväznený spolu s mužmi nemeckej národnosti a počas dňa nútený vykonávať upratovacie práce. Historický prameň uvádza, že spôsobeným útrapám a biede čoskoro podľahol. Početná nemecká časť našej rodiny bola nasilu odtransportovaná do Nemecka napriek tomu, že ich skutočný domov bol tu na Slovensku.

V široko rozvetvenom príbuzenstve sú priame rodinné väzby na superintendenta Franciscusa Samuela Stromßkého (1792), na rodinu Štúrovcov, básnika a národného buditeľa Jána Juraja Boora, seniora Oskara Černáka, či farára a viceprezidenta synody Johna Kuceru (Missouri Synod, Chicago). Otec známeho básnika Pavla Bunčáka, Ľudovít, mal česť osobne sa priateliť s Milanom Rastislavom Štefánikom.

Naša rodina dala Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku aj mnohých laických predstaviteľov.

Každý človek by mal vedieť, odkiaľ kráča a kam ide. Poznanie vlastných koreňov ma veľmi obohatilo.